Pohorie tvorí výrazný 14 km dlhý vápencový hrebeň, tiahnuci sa vo východno-západnom smere, ležiaci takmer kolmo na hlavný hrebeň Vysokých Tater.

„Bod dotyku„ týchto geologicky odlišných horstiev je turisticky sprístupnené Kopské sedlo. Činnosť ľadovcov z pôvodného zaľadnenia Tatier Belianske Tatry takmer nepoznačila. Nenájdeme tu pre susedné horstvo tak charakteristické morény, skalné prahy, terasy, či mohutné rázsochy. Pozornosť však upúta krása vápencových a dolomitových stien so strmými trávnatými svahmi a bohatou vegetáciou. K dominantám výraznej západnej časti hlavného hrebeňa (po Široké sedlo) patrí Ždiarska vidla. Najvyšší vrchol Havran (2151,5 m) je podobne ako ostatné vrcholy turisticky nesprístupnený. Pohorie je významnou krasovou oblasťou. Z množstva jaskýň je turisticky sprístupnená Belianska jaskyňa nad osadou Tatranská Kotlina. Z osady je vhodný prístup aj k jedinej horskej chate v Belianskych Tatrách, chate Plesnivec (1290 m) pod Bujačím vrchom.

Prvými návštevníkmi pohoria boli pravdepodobne pastieri oviec (14. storočie). Od 17. storočia sa v tejto oblasti pálilo drevené uhlie a dolovali sa medené a iné rudy. Prístup na veľkú časť územia Belianskych Tatier je od rpku 1978 Správou TANAPu uzavretý. Hlavným dôvodom je ochrana vzácnych druhov flóry a fauny i prírodného prostredia tejto časti národného parku. (Proslýchá se ovšem něco jiného. Oblast nechali údajně zavřít před veřejností komunističtí papaláši, aby měli kvalitní honitbu. Po jejich odchodu toho ochránci využili a už nikdy oblast neotevřeli.) Turisticky sprístupnené sú iba okrajové doliny Zadné Meďodoly, Predné Meďodoly a Dolina Siedmich prameňov. Od roku 1993 je sprístupnený jednosmerný náučný chodník Monkovou dolinou, ktorý spája rázovitú obec Ždiar so Širokým sedlom a Kopským sedlom.

Pramen: http://www.vysoketatry.com